renard

Už sa to blíži, už sa to blíži...Vianoce, ktoré pomaly ale isto strácajú svoju pravú podstatu. Je to väčšinou len o tom kde čo kúpiť, mať čo najviac, aký darček a komu, aby bol šťastný. A pritom tie najkrajšie darčeky sú zadarmo a možno preto sa na ne zabúda.... Nestáva sa často, aby sa niekto zmienil o čomsi takom, pretože by mu nikto ani z polovice neveril, že čosi také existuje. Miesto kde nikoho nezaujíma váš kariérny postup, doterajší život ani veľkosť bankového konta a kde sa aj tie najneuveriteľnejšie veci stávajú uveriteľnými...

Čo sa dá v škole s(po)tvoriť... „Poviem ti tajomstvo, ale nikomu ho nesmieš prezradiť.“ „Dobre.“ „Dobre nestačí. Musíš prisahať.“ „ Tak teda prisahám.“ Ktosi treskol cintorínskou bránkou. Lampy, ktoré osvetľovali chodník sa striedavo rozsvecovali a zhasínali. „Čo to bolo?“ „Asi vietor.“ Hlasy zmĺkli. Bolo počuť len ťažký dych a rachot reťaze ťahanej po zemi, doprevádzaný šmatlavými krokmi.

Trochu zvláštna rozprávka.... Kde bolo tam bolo, raz bolo a potom už nebolo na oblohe modrej ako modrý papier v papierníctve bývalo jedno malé žlté slniečko. A to slniečko celý deň.... Teda od rána do večera ,plávalo po tej oblohe vo svojej vzducholodi a sledovalo svet.

V bistre u Gustava bolo plno. Dnu vošiel chudý mastnovlasý muž v tmavom obleku a zamieril k poslednému boxu...

Ono sa mi sem tam stane, že sa zamyslím viac ako býva zvykom a potom sa mi podarí objaviť aj súvis medzi dvoma nesúvislými vecami. Napríklad aj medzi husami a mobilmi.

V tej mojej býva Jaro Filip