Je to ako na sedení u hypnotizéra keď sledujete poskakujúce plamene. V Krajine Nekrajine sa hovorí, že ak sa do ohňa bude niekto dlho pozerať jednoducho mu cvrkne, no pokiaľ viem nikomu sa to ešte nestalo. A hoci sú Vianoce, nikto nemá doma ozdobený stromček. S príchodom snehu sa Krajinovské stromčeky zdobia sami a podaktoré, tie staršie dokonca aj svietia. Keď potom večer kráčate lesom je to úplne, že wiiii,taká nádhera, ale nech neodbáčam od témy. Ktosi naliehavo klope na dvere. Idem ich teda otvoriť a drevená podlaha pod každým mojim krokom vŕzga a praští akoby mala najmenej sto rokov. Dnu sa spolu so zababušeným škriatkom Dzinom vovalí aj studený vietor a pár príliš zvedavých snehových vločiek. V prvom momente začínam mať pochybnosti, či je to naozaj on, pretože spopod hrubej pletenej čiapky a trojfarebného šálu vykúkajú len dve očiská a špicatý krivý noštek. Je iba o takýto kúštilinček nižší odomňa. V predsieni si zhadzuje všetky haraburdy a rukavice aj s čižmami si dal sušiť ku krbu. Postrapatí si svoje aj tak strapaté ryšavé vlasy a rozvalí sa vo vankúšmi zapratanom kresle. Pohojdáva nohami hore dolu a čaká kým sa odpracem do kuchyne uvariť čaj, ktorý mi priniesol. Škoricový. Ten mám najradšej.
Medzitým sa klopanie ozýva opäť. Dzin sa ochotne ponúkne, že pôjde otvoriť.Div že ho ten nápor hostí nerozšliapal. Bolo mi jasné, že dve šálky budú málo a tak bohvie odkiaľ vylovím ešte ďalších päť. Z vedľajšej izby sa ozýva živá vrava a mňa vtedy napadne, že na svete je ešte pár bláznivých tvorov ktorým na mne záleží.
Musím sa priznať, že ja by som si bez nich už nevedela predstaviť život a hlavne nie ten v Krajine Nekrajine. Sedem bodkovaných šálok s pariacim sa čajom mi zakrýva výhľad a skoro som sa potkýnam o prah. To by ešte len bolo vtipné, keby to všetko vylejem. Našťastie sa nič také nestalo. Každý si našiel nejaké to miestečko aj keď v takej malej miestnosti by sa to zdalo nemožné. Líška sa usalašila čo najbližšie k ohňu aby si ohriala svoj omrznutý chvost. Neustále naň má nejaké poznámky. Raz, že sa jej namočí do kaluže, inokedy, že sa jej doň chytajú blchy a bodliaky a v zime ju stále oziaba.
Vždy vážny don Vito, ktorý všade chodí len v čiernom obleku s červeným klinčekom ho dnes vymenil za vianočnú ružu a tváril sa veľmi pobavene keď nás videl ako si všetci naťahujeme na nohy farebné štrikované ponožky. Darček od kocúra Adama (v lete absolvoval kurz štrikovania šálikov, ponožiek a háčkovania dekoratívnych obrusov. Už ich mám doma päť.) a navyše veľmi praktický. „Škoda len, že každá bola iná.“ Povedal by niekto, ale v tejto krajine je jedno čo máte na sebe. Čím je to čudnejšie, tak tým väčšia sranda. Všetci sa podchvíľou pozerali smerom do kuchyne akoby čakali, že im okrem čaju ešte niečo prinesiem. Bože tieto stvory majú akýsi šiesty zmysel. Neprekvapím ich ani keby čo bolo. Dobre že sa nepobili o medovníky a práve dopečený perník s lekvárom a strúhanou čokoládou. V celom dome to voňalo zmesou škorice, punču, medu a jabĺk. V takej chvíli nikto nepomyslel, na treskúcu zimu vonku ani na mráz, ktorý maľoval šialené obrázky na okná.
Ferdinand (Fofo) knihovník z veľkej tašky vybral ešte väčšiu knihu a začal nám z nej čítať Krajinské legendy, ktoré boli také vtipné, že podchvíľou sa niekto chytal za brucho a od smiechu nám až slzy tiekli. Dzin prihodil do krbu viac dreva a vrátil sa k sŕkaniu svojho čaju. Skoro by som bola zabudla, že zo vzdialenejších kútov Krajiny prišla pošta k Vianociam. Presnejšie od Dalajlamánka a Jetího, ktorí žiaľ nemohli prísť lebo sa zúčastnili majstrovstiev v stavaní snehuliaka a aj od koňa Škula, ktorý ako teplomilný kôň, šiel navštíviť svojho bývalého pána sultána Sunara do Krajiny tisícich púští. Tam slávia Vianoce na pláži. To by však neboli pravé Krajinovsko-nekrajinovské Vianoce, keby... Ako na povel všetci vstali naobliekali sa a hurá von do zimy. Vietor síce ustal, no mrzlo len tak prašťalo. Všetci sme chválili strakamakaté Adamove ponožky, ktoré nám siahali až nad kolená. Prechádzali sme cez celé Nekonečno po hlavnej ulici a všetko bolo také pekné, že iný výraz ako wii sa na to použiť nedal. Stromčeky zasypané ozdobami od výmyslu sveta (teda pardon Krajiny Nekrajiny) a pod nohami nám vržďal čerstvo napadaný sneh. Nikto netušil kam ideme ani načo. Nakoniec sme sa dostali na kopec za mestom odkiaľ bol najlepší výhľad. Obloha sa rozjasnila a žiarilo na nej milión, čo milión ale milión miliónov hviezd. Nikto ani nemukol, iba čo sem tam smrkali do vreckoviek. „A čo teraz?“ spýtala sa líška. „A ja viem?“ odpovedala som. No vzápätí mi ktosi hodil sneh do tváre. Nezáležalo na tom kto to začal, zapojili sa všetci. Dokonca aj večne vážny don Vito vo fialovo oranžovo žltých ponožkách. Krajinovsko-nekrajinovské Vianoce sú jednoducho Vianoce :D
Ďalší príbeh nabudúce.....
Napísala bosorka Brunhilda Besná
Komentáre