renard

Usadil sa a objednal si. Žena zdvihla pohľad od novín, no nepovedala ani slovo. „Dobrý deň, ehm som Winston Wolfe, riešim problémy. Viete, ako právnik. Hehe.“ Snažil sa byť vtipný. Žena sa silene usmiala. Odpila si z kávy pričom na šálke zanechala odtlačok svojho rúžu a vrátila sa opäť k novinám. „ Ste pani Bovaryová, alebo sa mýlim?“ začínal si byť neistý. V maily predsa bolo jasne napísané: „ráno o ôsmej v bistre u Gustava“. Takmer to premeškal. Nestihol si ani umyť vlasy. „Teraz tu vyzerám ako nejaký sedlák.“ Nervózne sa usmieval vytŕčajúc žltnúci chrup, no zvážnel v momente keď zistil, že aj na ústnu hygienu veľmi nemyslel. Servírka priniesla kávu. „Nie, nemýlite sa pán Wolfe.“ Odsekla žena a odložila noviny. „ Ehm, vraveli ste, že je to veľmi naliehavé, takže navrhujem, aby sme prešli rovno k veci.“ Pohrával sa so šálkou uhýbajúc pohľadom. „Ešte raz sa ospravedlňujem, že je to tak narýchlo.“ Povzdychla si.  „To je v poriadku. Tak čo máte?“ „Pozdrav.“  „Prosím?“ Nechápal. „Od Sachera.“ Povedala. Čepeľ sa zaleskla v slnečnom svite. Zdesený pohľad. Pád na zem. Ozval sa krik. „Krista ti, Hana čo máš deravé ruky? Koľkokrát ti ten nôž ešte vypadne? Stále vravím, že tvoja matka nie je schopná sa postarať ani len o psa, nie ešte, aby vychovávala teba.“ Rozčuľoval sa muž pri vedľajšom stole nevľúdne zazerajúc na dcéru.     „Ach. Ľudia.“ Povzdychol si Winston. „Toto? Toto sú zvery.“ Odfrkla žena a vstala. Na stôl hodila obálku „ Keď to spravíte zavolajte mi. Zatiaľ dovidenia pán Wolfe.“ Odišla. Winston ju po chvíli nasledoval. Nasadol do auta a zaprisahal sa, že obálku otvorí až potom, čo príde domov a umyje si vlasy.