„To je Švancár. Bežme.“ Spoza náhrobného kameňa vybehli dve chlapčenské postavy. Preskočili nízky múrik a už ich nebolo. Muž s reťazou pristúpil k lavičke. Omotal ju presne tak ako aj lampu.
Zuzo Švancár bol správcom miestneho cintorína v Horných Lefantovciach už dvadsiaty rok a bol na to neskutočne hrdý. „ Šom Zuzo. Hrobár.“ Tak sa predstavoval každému, kto ho ešte nepoznal. Teraz kľačal medzi lavičkou a lampou. Na hrubú reťaz pripevňoval hrdzavejúcu zámku. „Ja tým faganom dám. Kvadnúť lavišky mi tu nigdo nebude.“ Hromžil cez preriedený chrup. Posilnený domácou lavórovicou sa pri svojej netypickej výške knísal ako breza vo vetre. Nohavice mu siahali hodný kus nad členky. Na jeho dlhé nožiská obuté v zablatených bagančiach, bol problém kúpiť čokoľvek. Ako hrobár chodil v čiernom, no obľuboval pestré farby. Riešil to teda tak, že si kupoval farebné ponožky. Najradšej mal kvietkované, ale tie nosil len na špeciálne príležitosti. Presnejšie na pohreby a dedinský futbal. Ten miloval. Doma na šnúre medzi bielizňou mal zavesený diplom „hráč roka.“ Získal ho dva roky presne pred veľkou nocou. Len čo si obul slávnostné ponožky, ucapkal si beztak mastné vlasy, vyšiel zo šatne. Stál rovno na prahu, keď sa k nemu dokotúľala lopta. Odkopol ju teda a .... gól. Ich mužstvo vyhralo. Bol to snáď najkrajší deň v jeho živote. Z myšlienok ho vytrhlo opätovné buchnutie cintorínskej bránky. Preľakol sa. Nemal rád keď sa niekto potĺkal po cintoríne mimo návštevných hodín. Hoci si to nechcel priznať mal strach. Z duchov, z tmy, z cintorínov. Hrobárom sa stal iba preto, aby dokázal ostatným ľuďom z dediny, že je aspoň na niečo súci. Vždy ho mali za hlupáka, ktorému mama dala meno Zuzo, lebo do poslednej chvíle dúfala, že sa jej narodí dcéra. Za to ju neznášal. „Mama, prešo ste mi dali meno Zuzo? Ratšej by som sa volal hoci aj Kredenc, ale nie Zuzo.“ Celý život jej to vyhadzoval na oči. Dokonca aj keď už bola po smrti, zavše sa zastavil pri hrobe, aby jej to vyčítal. Po miliónpäťstoprvý krát.
V kríkoch čosi zašuchotalo. Nastražil uši. „Je tu niegdo?“ Hlas sa mu začínal triasť a hľadal niečo čo by mu mohlo poslúžiť ako zbraň. Okrem jedného lieskového prúta nenašiel nič. Kŕčovito ho zvieral vo vychudnutej ruke. Šuchot silnel. Zuzo ustúpil. Ledva sa držal na roztrasených kolenách. Spomenul si ako sa mu kedysi decká vysmievali, že je strachopud a že sa všetkého bojí. Zaškrípal zubami a odhodlane vykročil. Zúrivo švihal prútom neznámeho votrelca. „Plesk.“ Padla facka a spoza kríkov vyšla postaršia žena v dôchodkovom veku. Vrčala a pridržiavala si kríže. „Čo si to dovoľuješ ty čertisko jedno. Napádať tu starú ženu.“ Chudák Zuzo sa nezmohol ani na slovo. Len tam sedel v kríkoch vydesený a do dlane si vypľúval vyrazené zuby. Pomaly sa spamätal a namieril si to rovno domov. Konča ulice ho však nejaká neznáma sila vtiahla do šenku. Dnu bola živá vrava miešaná s dymovými clonami z cigariet. Tackavo prišiel k výčapu a od krčmárky Etely, ktorej všetci hľadeli kúsok nižšie ako mala oči, si vypýtal pol deci borovičky. Keď videla, aký je doriadený ochotne mu naliala ešte aj do druhej nohy. Vraj, aby nekríval. Keď ho chlapi uvideli rozrehotali sa. „Zuzo čože si to stváral? Nebodaj si sa pobil s mŕtvym Kuchajdom, že tak vyzeráš?“ „Pobil som sa so zlodejom, na sintoríne.“ Odsekol a tváriac sa, že prepočul ich poznámky, sadol si rovno ku dverám. Mal monokel taký, že na pravé oko nevidel a v ústach mu žiaril len jeden jediný predný zub.
V tom sa dnu vovalila stará Gambatá rozčúlená tak, že mala asi dve minúty pred infarktom. „Etelka ulej mi dačoho nech ma neporazí.“ Jačala už od dverí. „No neuveríš totok čo sa mi stalo. Idem si na cintorín, že trochu popracem taktok po tme, reku nech ma nevidia a neohovárajú. A tu ti zrazu na mňa akýsi diabol skočil. Neviem či to bol úchyliak dajaký alebo kto, ale takú som mu dala, reku čo si to dovoľuješ ty čertisko. Možno ešte teraz v kríkoch leží. Mali by ste zavolať Švancára nech si ho ide odtiaľ odniesť a bránku poriadne zamknúť.“ Celá krčma stíchla a desiatky očí sa upreli na miesto kde sedel Zuzo.
Nešťastný dobitý s prázdnym pohárikom zahanbene sledoval okraj stola. Nevedel čo má robiť. Nikto nevedel čo má robiť. „Prepášte.“ Zamrmlal z ničoho nič, vstal odišiel domov. Ráno o tajomnom zlodejovi z cintorína vedela celá dedina. Zuzo sledoval ulicu spoza okna a rozmýšľal či má, alebo nemá vyjsť von. Bál sa, že sa mu budú všetci smiať, ale už poštár keď ho stretol ho uznanlivo potľapkával po pleci. Zuzo nechápal. Nakoniec vysvitlo, že predsa len sa bil so zlodejom, pretože stará Gambatá síce chodila upratovať hroby, ale cudzie. Teraz sa preistotu ona hanbila vychádzať von. Dokonca v nedeľu nešla ani do kostola. Zuzo Švancár sa hrdo niesol po ulici keď mu starosta z miestneho rozhlasu verejne ďakoval za záchranu majetku.
Komentáre